Výstava s názvom prevzatým z diela Milana Adamčiaka je voľne inšpirovaná vzťahom literatúry a výtvarného umenia. Výtvarní umelci sú tiež rozprávačmi, no svoje príbehy komunikujú inak ako literáti. V súčasnom umení majú tvorcovia k dispozícii široký register formálnych a významových znakov, prostredníctvom ktorých budujú príbeh. Záber prezentovaných diel sleduje rozličné naratívne prístupy: prácu s textom, obrazom alebo zvukom. Vystavené diela sa opierajú o biografické zážitky, fiktívne literárne udalosti či pozostatky kolektívnych historických naratívov. Ako to komentuje Ľubomír Ďurček: „Život sa skladá z povestí“. Pritom nejde o diela s jasným scenárom alebo dejovou líniou. Umelci zaradení na výstavu využívajú poetické štruktúry ako metafory, nekonvenčné slovné hry, je im blízka mystifikácia či hravé fabulovanie, manipulácia nájdeného obrazu i textu za účelom vytvorenia čohosi „tretieho“. Vystavené diela zároveň disponujú akousi „estetikou nevysloviteľného“, respektíve nedopovedaného, ktorá divákovi ponúka dostatočný priestor pre vlastnú interpretáciu a dialóg.
Jazyk, písmo a text sú pre výtvarných umelcov inšpirujúce zdroje nielen sémanticky ale aj tvarovo. Ako píše Dezider Tóth (alias Monogramista T.D.) vo svojom texte s názvom Oslovenie (2006): „Som v tranze, keď vidím fragment deštruovaného nápisu na fasáde, nedostatočne rozsvietený neónový nápis. Niekedy ma na celé minúty znehybní pohľad na písmeno. Chichocem sa ako pred nemou tvárou Bustera Keatona. Ak som niekedy zažil mystický zážitok, bolo to pred písmenom.“ Vo svojej tvorbe sa Tóth programovo hlási k poetickým figúram, jeho rukou maľované textové obrazy na jednej strane dokazujú umelcovu zručnosť a vizuálnu fantáziu, na druhej strane ich môžeme čítať ako mikrobásne, trefné bonmoty alebo aforizmy. Napriek tomu, že Tóth nedeklaruje svoje diela ako vyslovene politické, obe jeho na výstave vôbec prvý krát prezentované obrazy z konca 70. a začiatku 80. rokov okrem umelcovej špecifickej poetiky v sebe nesú aj ironickú reflexiu ideológie vizuálnej kultúry éry normalizácie.
Dobový kontext nájdeme aj v diele Svätopluka Mikytu, ktorý na výstave prezentuje intervenciu do nájdeného readymadeu – prvomájového transparentu, inštalovaného na fasádu budovy. Povinné socialistické nadšenie zabalené do banálneho sloganu Mikyta konfrontuje s ikonickým znakom kapitalistickej konzumnej spoločnosti, logom najznámejšieho fastfoodového reťazca. Okrem prepojenia dvoch ideológií v jeden obraz je v jeho intervencii sprítomnený aj príbeh o pamäti jeho generácie, ktorá zažila spoločenskú transformáciu na prahu dospievania. V galerijnom interiéri Mikyta prezentuje výber z denníkových kresieb, v ktorých voľne variuje elementy vizuálnej poézie, kaligrafie a folklórnej symboliky.
Od Milana Adamčiaka prinášame výber jeho experimentálnej poézie z prelomu 60. a 70. rokov. Muzikológ, akcionista a konceptuálny umelec vníma text ako otvorené pole a zdôrazňuje aktívnu performatívnu činnosť diváka/čitateľa, ktorý môže jeho texty dotvárať. Okrem sémantickej dekompozície textu Adamčiak vedome pracuje aj s výtvarnou podobou strojopisných znakov a interpunkčných znamienok a naplno ju rozvíja vo svojej vizuálnej poézii.
V performatívnej tvorbe Ľubomíra Ďurčeka sa telo stáva komunikačným médiom. Už koncom 70. rokov Ďurček formuluje systém elementárnych póz, niečo ako abecedu tela, pomocou ktorej sa štylizuje do živej sochy v nájdenej realite a upozorňuje tak na jej kultúrny význam, mení ho, komentuje alebo sa voči nemu vymedzuje. Obrazová informácia má u Ďurčeka procesuálny charakter a v súvislosti s touto výstavou môžeme tvrdiť, že disponuje naratívnym potenciálom, ktorého naplnenie vždy závisí od časového a priestorového kontextu. Cyklus Slovenské povesti a báje (1987-1989) vznikol v rámci letných sústredení amatérskych výtvarníkov, ktoré Ďurček organizoval spolu s Júliusom Kollerom a Květou Fulierovou. Fotograficky zaznamenané pohybové experimenty v nájdenom prostredí sa v kombinácii s názvom diela, odkazujúceho na neexistujúci literárny zdroj, stávajú živým materiálom pre vlastné fabulovanie príbehu.
Katarína Poliačiková spojila v diele s názvom Inde (2015) nájdený obrazový materiál s literárnym textom. Tri fotografie neznámeho muža (pravdepodobne filmové zábery), strnulo stojaceho v troch rôznych prostrediach, prepojila s úryvkom z románu W. G. Sebalda Austerlitz. Vytvorením vzťahu medzi literárnou fikciou a fotografiou autorka uvoľnila naratívny potenciál už existujúcich umeleckých diel pre vlastné asociácie o príbehu muža na obraze.
Východiskom zvukovej site specific inštalácie Petra Barényiho sú jeho spomienky z detstva. Autor v galerijnom priestore zrekonštruoval zvukovú kulisu silného vetra, ktorý ako dieťa počúval vo svojej izbe. Zvuk pripomínajúci kvílenie prehlušil svojou prenikavou intenzitou všetky ostatné zvuky v domácnosti a detskú izbu ako bezpečné útočisko premenil na prostredie neistoty. Umelec v galerijnom priestore umožňuje divákovi stať sa súčasťou diela a vnímať vlastné asociácie spojené s akustickým zážitkom.
Kurátorka výstavy: Gabriela Kisová
Kurátorská asistencia: Mária Janušová
Výstava vznikla v spolupráci s festivalom súčasnej slovenskej literatúry
Anasoft Litera Fest 2015.
niektoré moje príbehy poznám. niektoré počúvam. niektoré vidím._dokumentácia výstavy_Krokus 2015